Bol som v pomerne dosť malej hale v tvare štvrťgule. Bola to vstupná hala. Na zaoblenej stene boli dvere a akýsi ovládací panel. Miestnosť bola hnedá a vyzerala ako z mramoru. Podlahu zdobilo futuristické umelecké dielo s historickým námetom. Vôbec ma nezaujímalo. Len čo som pristúpil k panelu dvere sa otvorili. Bol to výťah.
Sebavedome som vstúpil a vyštartoval smerom nahor. Bol som zvedavý kam sa dostanem. Dvere sa roztiahli a predomnou sa rozprestieralo gigantické mesto. Bol som prekvapený, ale inštinktívne som vystúpil z výťahu. Stál som na chodníku z dlažobných kociek. Mesto bolo majestátne. Videl som veľa veží a okrúhlych striech. Architektúra, akú som ešte nevidel. Prevládali pastelové farby. Vzduch bol ľahký. Tento moment vo mne zanechal hlboký dojem.
Až neskôr som si uvedomil, že som v obrovskom dave. Všetci sa náhlili jedným smerom. Nevedel som kam ísť, tak som ich ticho nasledoval. S úžasom som pozoroval krásu. Bol som zmätený, ale ukľudňoval ma pokoj, ktorý boli naplnený ľudia a vôbec všetko naokolo. Dorazil som k niečomu, čo sa podobalo na obchod. Neisto som vošiel. Slečna vo dverách ma poprosila o kartu. Nevedel som akú kartu má na mysli. Neviem prečo, ale začal som ju hľadať po kapsách. Ponoril som ruku do zadného vrecka nohavíc a nahmatal som tam neznámy objekt. Bola to karta. Vytiahol som ju a pozrel na ňu. To mi už slečna mávala pred tvárou zariadením ku ktorému som ju mal priložiť. Urobil som ako mi kázala. Usmiala sa a povedala, nech si zoberiem, čo chcem. Tomuto stretnutiu som neporozumel, ale vydal som sa ďalej. Naozaj som bol v obchode. Obchod so šatstvom. Bolo tu všetko okrem kože. Zobral som si dlhý kabát, ktorý pripomínal pončo. Práve som odchádzal, keď mi slečna povedala, že mám ísť na desiate poschodie a že ma už čaká. Opäť som neporozumel.
Vrátil som sa k výťahu a stlačil desiatku. Cesta trvala pomerne dlho. Vytúpil som v obrovskej sieni. Bolo tam veľa ľudí. Všetci sedeli, kľačali alebo stáli. Nikto sa nehýbal. Jeden sedel na tróne, ale nebol iný ako ostatný. Mal som pocit, že práve on ma očakáva. Predstúpil som pred neho a čakal ne jeho reakciu. Aj napriek tomu, že som od neho stál zopár metrov, nevidel som mu do tváre. „ Vítaj v nebi. “ povedal. Bol to Boh. Nepovedal som nič.
Čosi ma trhlo za rukáv. Zahalená osoba ma ťahala späť k výťahu. Ani som nevzdoroval. Stlačila nulu a rozrušene vydychovala. Výstúpili sme v pomerne dosť malej hale v tvare štvrťgule. Miestnosť bola hnedá a vyzerala ako z mramoru. Podlahu zdobilo futuristické umelecké dielo s historickým námetom . Vôbec ma nezaujímalo. Neznáma osoba si zhodila kapucňu. Bola to žena. Stelesnená krása. Nikdy predtým som ju nevidel. Natiahla sa aby ma pobozkala. Jej krása sa mi nedovolila brániť. V očiach mala strach. Malou halou sa rozoznel mohutný hlas. „ Ja Vás vidím. Nemusíte sa skrývať.“ Povedal.
Zvoní budík. 13:00. Musím sa chystať.
Komentáre
neverim