1307

     Všetko to vyzeralo ako Božie slzy, pot a moč dohromady. Zem to hltala plnými dúškami až kým sa nepresítila a nezačala túto nechutnú zmes vracať späť. Potoky zemských zvratkov sa liali po asfaltových svahoch. Zem niesla toľko špiny, že ju táto tekutá masa vlastne očistila. Pouličné osvetlenie dávalo cestám nádych zlata. Vôňa ktorá sa niesla vzduchom bola prinajmenšom čudná. Pach malého industriálneho mesta sa miesil s vôňou vydychujúcej zelene. Kombinácia umocňujúca zmätok. Zmätok v hlave človeka, ktorý si razil svoju cestu práve týmto miestom a práve v tejto chvíli.

     Bol tak premočený, že vyzeral akoby bol len voda ktorá nabrala formu. Jeho pohľady striedavo smerovali do zeme a do nebies. A jeho nohy striedavo smerovali vpred. Vrzgajúco-plieskajúci zvuk ktorý vydávali jeho topánky ho znepokojoval, ale páčil sa mu. Pridal sa aj hlas miliónov kvapiek, šum stromov, hvizd vetra a zvuk pneumatík krájajúcich tancujúcu hladinu. Hotový Orchester. Autá ho oslepovali ale zvykol si na to. V hlave mal toľko myšlienok, koľko kvapiek ho zasiahlo. Stratil sa v čase. Alebo čas sa stratil v ňom. Vtedy im to bolo obom jedno. Bol mokrý, stratený, strhaný, zronený, ale bol v bezpečí. Utiekol od tyrana. Chvíľu bol šťastný. Vtedy Zastavil. Zaboril sa do bahna. Upažil ako Ježis Kristus a nechal dážd klopať na viečka. Svetlo mu padlo do tváre a ukázalo jeho črty celému svetu. Čokoľvek sa v ňom vtedy odohrávalo, stal sa jednou z kvapiek. Bol súčasťou búrky. Bol čím chcel byť, videl čo chcel vidieť, počul čo chcel počuť, cítil, čo chcel cítiť.

     Vedel, že v momente ostať uveznený nemôže. Poprosil o silu  ……………… Zvrtol sa a utekal. Od tyrana. Rýchlo ako blesky ktoré odhaľovali úlomky jeho pohybov. Vrazil kľúč do zámku. Ani si nevšimol zápach mŕtvych potkanov. ::  Vrazil kľúč do zámku. Ľahol si tam kam si ľahal stále. Ľahol si aby mohol upažiť. Aby mohol byť tým čím chce, kde chce. Vidieť to čo chce, počuť to čo chce, cítiť to čo chce. Aby opäť utiekol od tyrana. Od reality.