Ubúda ciest a ja zabúdam, že boli kedysi.
Potom sa prebúdzam, a viem, že stratené cesty som mal nasledovať.
To zmätené vo mne začalo napredovať.
Na mysli zámok so symbolom čiernej ruže.
Neveje ani vánok, len zasa víno kvapká do kaluže.
Vtedy ako človek hnijem a vidím len jednu vec.
Tak povedz, prečo na seba šijem sieť.
Ani tisícka viet nepostačí. Hlava robí čo sa čiernej ruži ráči.
Toto pokorím! K sebe hovorím.
Keď oči otvorím tak sa skryjem, hlavou o múr bijem.
Koľko času som odhodil … keď som kráčal nesprávnym chodníkom.
Bol som protivníkom samého seba. Sebe otravným.
Nech už popravím v sebe .. kliatbu čiernej ruže!
Komentáre